Ági a Laco Kalina – Rozlúčková reč – JARO ROZSÍVAL

Bratislava, 8.6.2015

10407110_10206701775920954_8332310962429465580_n

Priatelia, prišli sme sa dnes rozlúčiť a zároveň pozdraviť s našimi blízkymi priateľmi, ktorí sa po mnohých rokoch vrátili – do Bratislavy. Bratislava nebola síce ich rodiskom, ale stala sa im na dlhé roky domovom, ktorý v podstate nikdy neopustili. Aj počas rokov emigrácie prežívali Laco [Ján] a Agneša Kalinovci všetky naše strasti a radosti spolu s nami, I keď žili tak ďaleko: – Nie, 500 km, ktoré delí Bratislavu od Mníchova, nie je veľká vzdialenosť, ale svet, v ktorom sa ocitli po dobrovoľne nedobrovoľnom odchode z vlasti roku 1978 , fungoval vtedy na iných princípoch, ako ten náš, reálno-socialistický.

Laco Kalina sa pádu nedemokratického režimu na východ od Dunaja nedožil, Agneša Kalinová ho nielen s nadšením privítala, ale ako novinárka sa aktívne podieľala na jeho zakorenení v našej spoločnosti. Od počiatku nových demokratických začiatkov v roku 1989 nám však neustále chýbal ostrovtip a satirický pohľad na súčasnosť jej manžela, Jána Ladislava Kalinu, ktorého nedožitú storočnicu sme si prednedávnom pripomenuli.

To, že dnes ležia Laco a Ági Kalinovci tu, na Ondrejskom cintoríne, vedľa Jula Satinského, je priam príznačné. Mimochodom, naša vďaka patrí v tejto súvislosti Jánovi Budajovi, ktorý sa za to výrazne zasadil. Bol to práve Julo Satinský, ktorý sa s nadšením zúčastnil na privítaní Agnešy Kalinovej po jej návrate z USA v r.1965 , ktorý zorganizoval jej milovaný manžel. Sám o tom napísal:

Milan Lasica predniesol slávnostný prejav, kde zhodnotil medzinárodnú situáciu, ja som spieval proti vetru áriu Lenského, orchester Tatra revue hral Yankee doodle a kolegovia z Kultúrneho života zaspievali Hej, vlasť moja. Agika sa stále smiala svojím armstrongovským smiechom a tu a tam sa rozplakala.“

Dodajme, že Julo vo svojich spomienkach tvrdí, že privítanie sa odohralo na bratislavskom letisku, ale Ági, ktorej ešte aj na konci života fungovala pamäť lepšie ako nestorovi bratislavského humoru z Dunajskej ulice, ho trochu poopravila: na letisku bola hmla, takže lietadlá z Prahy nelietali a privítanie sa preto uskutočnilo na bratislavskej Hlavnej stanici, keďže cestu z Prahy musela absolvovať vlakom. Zúčastnení priaznivci slovenskej kultúry roztiahli vtedy dokonca transparent, ktorý sa zarytým fetišistom podarilo zachrániť v pôvodnej podobe:

kalina-kalinova-julia-sherwood-dcera-agnesy-kalinovej-miriam-nestandard2
Jaro Rozsival, Julia a Miriam Sherwood (c) Pravda

Naša milovaná Ági prežila svojich sedem rozmanitých životov s plným nasadením.

Na otázku, či mala pekný život, odpovedala v jednom zo svojich posledných rozhovorov:

Pestrý, zaujímavý, chvíľami krásny.   Zlé bolo zlé, ale mala som šťastie, že som to prežila. Vždy ide o to, aby človek všetko zlé dokázal nejako prekonať. Nehovorím, že aj to zlé je na niečo dobré. Zlo je vždy zlo. Treba sa k nemu postaviť čelom, uvedomiť si, čo sa deje a potom sa snažiť všetko zvládnuť.“

A na vetu „Ľutujete niečo vo svojom živote?“ zareagovala:
Nie, nič, vôbec nič neľutujem . Tak, ako spievala Edith Piaf.“
Ján Ladislav Kalina, o.i. autor nesmrteľnej publikácie Tisíc a jeden vtip, za ktorú sa dostal za mreže,( i keď oficiálne tam putoval pre počúvanie platne, ktorú si vtedy prehrávalo 14 miliónov ľudí), prežil zaujímavý a napínavý život. Zákerná choroba ho však predčasne ukončila. To, čo tu po ňom zostalo, nám stále má čo povedať: Bol to práve jeho ironický a často aj sebaironický pohľad na život, ktorým dokázal udržiavať masy sklamaných pracujúcich v dobrej nálade. O tom, že si svoj pohľad postavil na pevných základoch tradície, svedčí aj nasledujúci výňatok z jeho spomienok, ktoré sa týkajú jeho stretnutia s dielom Jana Wericha.

„To, čo ma pri slove Werich napadne siaha do dilúvia. Písal sa rok 1930 a prešovskí gymnaziálni oktaváni sa chystali na svoje divadelné predstavenie. V lete vysielal košický rozhlas prenosom z Brna predstavenie Osvob.divadla, ktoré tam hosťovalo. Prenos revue Ostrov Dynamit bol bez nadsázky prelomom v mojom živote. Týždeň som nespal od vzrušujúceho zážitku. Rozhodli sme sa túto revue zahrať – a tak sa stalo, že oktaváni prešovského reálneho gymnázia uviedli na jeseň 1930 Vestpoketku, netušiac, že sú vlastne prví pionieri, čo transportujú tvorbu tejto dvojice na slovenskú pôdu.

Nakazený vírusom humoru, ktorý z tejto študáckej psiny len tak sálal, som sa neskôr sám vrhol na klzkú plochu aktuálneho vtipkovania so všetkými nástrahami a dôsledkami a s ponaučením, že satira je humor, ktorý má kádrové následky. Našli sa ľudia, ktorí tvrdili, že nadsadzujem, vlastná skúsenosť ma poučila, že som – žiaľ – podsadzoval.“
Napísal Laco Kalina.

Kalinov inšpirátor, Jan Werich sa mu v liste z 15.mája 1975 o.i.priznal, že

„Mám spoustu knih, anglických, s katalogizovanými vtipy, anekdotami všech druhú. Hledal jsem v nich gagy, ktoré bych mohl předělat, použít, zkrátka materiál pro komika. Všechny stály za hovno, s prominutím. Vaše knížka 1000 a 1 vtip je výjimka, pokud vím, jediná na světě.

To vám nechci lebedit, to je skutečnost, to, že jste si ji musil odsedět, je nejlepší vtip, i když pro vás nespravdelivý, nepříjemný, zaplať pánbu ne tragický. Moc analfabetú někdy dosahuje výše topolú, pyšných to stromú křehkého dřeva, ke stáru dutých.“
Napísal Jan Werich.

V každom prípade sme dnes Lacovi Kalinovi vďační za to, že k nám transportoval ten nevykynožiteľný vírus satiry, ktorý akoby sa v posledných rokoch začal poddávať mimoriadne účinnej liečbe „antisatirikami“ Ignorancie a Arogancie. To, že tohto barda slovenskej satiry neopúšťal zmysel pre humor ani v posledných chvíľach, svedčí krátky výňatok z jeho listu na rozlúčku, v ktorom píše:

„Agica, prosím ťa, odstav kávu z platne, lebo Ti vyvrie, a ty, Julinka, naťahuj každých 10 dní pendlovky, nech ide život normálne ďalej…“

A tak teda, milý Laco a milá Ági, nezostáva mi, ako vás tu privítať s vašim obľúbeným prianím: Odpočúvajte v pokoji ! – Ale, prosím, nezabudnite na nás, tak, ako na vás neustále myslíme aj my. Koniec koncov – teraz si už môžete byť istí, že za počúvanie Karla Kryla vás nezavrú. Tých, ktorí majú dobré konexie na „tých najvyšších miestach“, dnes už nikto za mreže nepošle.

Advertisements